V čase začatia budovania Liptovskej Mary som mal cca. 9 rokov. V tedy som býval vo Valaskej časť Piesok v rodinnom dome v tzv. Kolónii. Rodinné domy boli vybudované pre zamestnancov robotníkov, alebo aj technických úradníkov Strojární Piesok. Ako deti sme mali rôzne záujmy. V zime sme hrávali na ulici hokej. Hokejky sme si zabezpečovali vyrezaním pokrivených vŕb. Je pravda, že v tom čase nebolo jednoduché kúpiť riadnu hokejku. Neboli peniaze ani obchod . Zdroj hokejok boli vŕby na brehu blízkeho potok Bystrianka. V letnom období sme potok využívali viac účelovo, stavali sme si hrádze tak, že zo skál sme spravili hrádzu čím sa zdvihla hladina asi tak do výšky kolien . Zdvihnutá hladina nám slúžila na plávanie. Voda nebola hlboká a ani dostatočne teplá. Premávka smerom na Tále bola taká nízka, že sme sa v pohode stihli na prehriatom asfalte cesty aj povyhrievať. Okrem kúpania potok poskytoval aj priestor na rybolov. Pod každým okruhliakom sa držalo množstvo drobným, pieskom opancierovaných potočníkov. Potočník slúžil ako potrava pre ryby. Rýb tu bolo neuveriteľné množstvo. Do pohára od kompótu stačilo rozmrviť kúsok chleba. Pohár ponoriť do priehradky a motúzom uviazaným okolo hrdla pohára tento vytiahnuť. A v momente tam bolo množstvo čereblí, hláčov a pĺžov.
Ako malé deti sme verili takmer všetkému čo nám povedali starší ľudia. Tvrdili, že vodná nádrž Mara ovplyvní podstatne počasie aj na Piesku, čo bola vzdialenosť asi 70 km. Je pravda, že keď v lete prišla búrka trvala len krátko. O chvíľku vyšlo slnko, a začali rásť i huby. Chodili sme ich zbierať, nie hľadať. Vedel som presne kde budú.
Neviem objektívne posúdiť vplyv vodnej nádrže na počasie v okolí Brezna. Som si vedomý toho, že vodná plocha zaplavila niekoľko dedín. Zobrala ľuďom domov. Na druhej strane však vznikol priestor na turistiku, výrobu elektriny ale aj športovú rybačku. Jedného krásneho dňa sme nasadli do embéčok a cez Liptovský Mikuláš sme prišli do dedinky Galovany. Jediný čln mal v tom čase Jožo Ďurica. Údajne si ho robil sám. Bol tak maximálne pre dve osoby. Stojí za pozornosť mu venovať pár riadkov. Ten čln mal rozmer asi 2 krát 2,5 m. Bol tak ťažký, že štyria chlapi sme mali problém ho zložiť z auta. Preniesli sme ho popod diaľničný most. Tu sa do člna naložili potraviny a on sám popri brehu vesloval na blízky špic v Galovianskej zátoke. Dvaja v člne sa nemohli viesť, lebo by sa určite potopil. Po vylodení sa povykladali veci a začala rybačka. Niektorí vláčili z brehu. Iní sa pripravovali na noc. Mojou úlohou bolo pripraviť prístrešok, nakoľko sa náhle začalo kaziť počasie. Naše obavy sa potvrdili. Po predchádzajúcej neporiadnej skupine rybárov som na brehu našiel hrubý igelit. Pomocou hruhého silónu som igelit vyviazal medzi stromy tak, že vznikol prístrešok. Vôbec som si neuvedomil, že z igelitu na prístrešku vznikla nádoba, ktorá nás chránila pred dažďom avšak táto sa postupne napĺňala. V noci prístrešok povolil a všetka nazhromaždená voda sa vyvalila na nás. Nočnou hodinou sme všetci ozlomkrky utekali do aút. Nechcem ani povedať koľko titulov som vtedy nadobudol. Jožko Ďurica ma od tej doby volal no čo ty Skaut.
Aj tieto zážitky rozvinuli moju lásku k vode a rybačke v kruhu priateľov. Je smutné , že v dnešnej uponáhľanej dobe si len veľmi málo mladých ľudí nájde čas na takúto formu relaxu .
Všetkým rybárom prajem v roku 2024 mnoho príjemných chvíľ strávených pri vode v kruhu priateľov . Nech sa upevnia staré vzťahy a priateľstva a vznikajú nové.
Július Kýpeť – vedúci RS
